Smrť nie je koniec..

"Čaká nás tuhý boj."
"Ale nikoho nevidím."
"Ani neuvidíš." odpovedala Nádej a vytiahla jeden z darov od Dulov. Bola ním šatka. Previazala ju cez oči a všetko zmizlo. Len iskra plamienka, ktorá začala v hlúčiku ľudí. Pomalinky sa však rozmáhala a zväčšovala na plameň, ktorý nikoho nepálil z vonku ale len z vnútra. Plameň sa menil na požiar. Martina cítila, že sa mení. Na mĺkvu hmlu, chladnú ako arktický mráz, nepriepustnú ako najtvrdšia skala.
"Kry mi chrbát!" znel vzdialený hlas.
Martine sa ocitol v rukách luk no stále nenapnutý a ani šípy nemala stále k dispozícii.
"Teraz sa musíš sústrediť. Sústrediť na niečo nádherné, chladné a štastné."
"Ale ja neviem na čo!" zakričala Martina v zúfalstve keď uvidela ako sa na ňu rúti plameň. Nádej, jej druhá polovica mysle, ju však nepočula. Martina v tom bola teraz sama, bez pomoci, odkázaná sama na seba.
Zrazu rana. Oheň zasiahol hmlu pred Martininou dušou. Tá ustúpila no ochránila ju.
"Ak sa nebudem viac snažiť budúca rana bude mojou poslednou. Musím rozmýšlať nad niečím čo ukľudní tento plameň, nad niečím čo ho schladí alebo aspoň zmierni. Ako prvá vec ju napadol sneh, však ho bolo toľko okolo nej, ale pred chvílou ten sneh zabíjal, to predsa nemôže byť to, čo by jej mohlo pomôcť.
"Musím nájsť niečo iné. Hocičo iné." ďalší príval ohňa zaútočil. Martina uvidela všetko čo sa doteraz stalo, svoju smrť, stretnutie s dulmi, prvý boj, spojenie s nádejou, záchrana kočíka a lyžiara. Potom to uvidela, úsmev mŕtveho lyžiara, ktorý ešte nevedel aký osud ho čaká, prišiel na dovolenku do hôr a užíval si ju. Uvidela v ohni slabý plamienok štastia. I keď jeho duša už odišla, zanechala tu za sebou tento plamienok dúfajúc, že aspoň ten pomôže zmierniť trápenie ostatných. Chytila sa ho a držala. Pocítila niečo zvláštne, niečo čo už poznala ale predsa to nebolo prirodzené. Jej duša sa premiestnila do modrastého plamienka priamo k centru požiaru. Stačilo tak málo, jedno fúknutie ľadovej hmly a bolo by po všetkom, no nič nie je zadarmo. I keď sfúkla požiar jeden žeravý uhlík z neho sa prepálil do jej duše. Tma skončila, šatka bola preč, zas stála na vrchole štítu s hlavou víťazne zdvihnutou.
"Už to máme obidve." poznamenala Martina trpko.
"Áno. Neber to však ako niečo, čo by ťa malo spomalovať či brániť ti v tom čo chceš robiť. Je to zbraň, ktorú keď sa naučíš používať, naučíš sa ovládať smútok a tým by si získala moc archanjelov."
"Akú moc?"
"Moc, ktorú majú len oni a ani ja ju nepoznám."