Smrť nie je koniec..

"Dúfam, že ten portál nie je ďalšia skúška," šomre si pre seba Martina idúca po posledných schodoch.
Na poslednom schode zaváha no s vedomím, že horšie ako dnešné zážitky to nemôže byť prejde hmotou podobnej vode no bez chuti, pachu a farby. Na druhej strane jej ukáže jej spoločník koniec tunela. No nečaká tam žiadne svetlo, zeleň, život. Čakajú ju tam duše. Všetky vyzerajú ako mdlý obraz ľudí. Keď sa pozrie na seba zistí, že má an sebe oblečené svoje nové rifle a obľúbené tričko bez rukávov.
"Nová?" ozve sa hlas a ona sebou od ľaku až trhne.
Všimne si však dievčaťa malého vzrastu, ktoré sa na ňu usmieva cez svoje kučeravé vlasy. Ticho prikývne a nespúšťa z nej zrak vedomá si toho, že práve toto dievča jej môže dať odpoveď na niektoré otázky.
"Myslela som si. To ako vyzeráš a čo máš oblečené si nevšímaj. Neviem ako to títo dulovia robia ale málokedy sa im podarí vytiahnuť z pamäte dobrú kombináciu oblečenia. I keď ty vyzeráš spokojne."
Znova len prikývne no tentoraz prichystaná spustiť príval otázok.
"Nie, nie a ešte raz nie!" rozosmeje sa dievča. "Ja som tu tiež iba chvíľu tak ako ty."
"Ako sa voláš?"
"Ja som Adriana, ale volaj ma prosím Aďa. A ty?"
"Ja som Martina - Maťa. Odkiaľ si? To sme tu všetci z jednej krajny?" začína nenápadne vyzvedať Martina.
"No, ja osobne si myslím, že sme sa všetci nejak naučili alebo odjakživa vieme reč, ktorá je pre všetkých spoločná a teraz ňou rozprávame. Ale ako a prečo to ti naozaj neviem povedať."
"Dosť bolo rečí, teraz poď so mnou." ozve sa za nimi hlas, ktorý si budú obidve pamätať do konca života.
"Maj sa, uvidíme sa neskôr," stihla ešte zakričať Aďa skôr ako neznámy odviedol Maťu preč.
"Kto sú dulovia?" vyhŕkne zvedavo Maťa skôr ako ju neznámy stihne zastaviť.
"To sme my. Vo vašom svete nás poznáte skôr ako čertov alebo diablov. Poznáte o nás veľa príbehov ale skoro žiadne nie sú založené na pravde. Najpravdivejšie veci na nich sú boli s archanjelmi. Ale príčiny sú už úplne odlišné."
"Ale kde som teraz? V pekle?"
"Nie. Toto je mesto duší. Viac ti poviem až keď si oddýchneš. Poď za mnou."
"A aké je vaše meno?" nedá sa odbiť Maťa.
"Kchrónz, to ti musí stačiť. Naše mená sú dlhé a vy by ste ich len ťažko dokázali vysloviť. A teraz už poď." zastavil príval otázok Kchrónz a ukázal na najbližsie obidlie-noru.
Tam ju zaviedol k akejsi vani plnej neznámej tekutiny.
"Tu si ľahni a odpočin si," ukázal na tekutinu a dodal: "Isto si si všimla, že nedýchaš, čiže sa celá ponor, uľaví sa ti." S týmito slovami odišiel z obidlia.
Maťa najprv s nedôverou skúmala tekutinu no nakoniec ju zvedavosť a dúfanie, že to naozaj pomôže premohli a ľahla si. To ticho, ktoré nastalo ju ukľudnilo. Nic viac vtedy nepotrebovala.
Po čase sa vynorila a zistila, že tekutina nezanecháva na nej žiadne stopy. Akorát sa chystala von keď prišiel iný dulo. Menej mohutný, vyzeral vlastne ako dieťa.
"Som Omkznér, syn Kchrónza. Budem Ťa sprevádzať a dám ti odpovede na niektoré tvoje otázky."
Vyšli spolu vonku a až teraz si Maťa všimla kde sa vlastne ocitla. Mesto zastrešené z vrchu tvrdou skalou, ktorá bola vytesaná do podôb bitiek dulov a archanjelov. Príbytky boli nízke a navonok jednoduché no rozsiahle.
"Toto sú vaše domovy. Tam budete oddychovať a premýšlať. Naše príbytky sa začínajú na konci Mesta Duší. To miesto voláme Zmurh Gémgu, Mesto Smútku."
"Prečo žijete oddelene od nás?" skočila mu hneď do reči Maťa.
"Vidím, že si zvedavá tak ako mi povedal môj otec. Teraz ti môžem povedať len toľko, že my žijeme omnoho viac ako vy a že vaše starosti sú proti našim iba smietko v silnom vetre."
"Kde vlastne sme? Na Zemi?"
"Áno, sme na Zemi, teda konkrétne hlboko schovaný jej útrobách. Toto, čo tu vidíš je dávno vybudovaný svet, ktorý tu je oveľa dlhšie ako vaše najstaršie príbehy a mýty. Ani my si nepamätáme ako mesto vzniklo a ako sme vznikli my. V tomto smere ti môžem zaručiť iba jednu vec, ak ti bude niekto tvrdiť, že pozná minulosť našeho národa, klame." z jeho hlasu vyznel nevysvetliteľný podtón nenávisti.
"Čo spôsobilo všetky tie zemetrasenia? A prečo tu je tak málo ľudí?"
Omkznér len ticho zasyčal a so smútkom v hlase pokračoval v odpovedaní.
"Na tomto mieste ľudí nenájdeš, sú to iba duše tých, čo boli dosť silný na to, aby dokázali poraziť osud. A čo sa týka tých zemetrasení, tie sme dalo by sa povedať spôsobili my." sklonil zrak a chcel pokračovať vo vysvetľovaní, no iný dulo mu skočil do reči.
"Ako to môžeš povedať? Sám dobre vieš kto za to môže! Tie okrídlené vrany! Áno presne tie!"
Omkznér sa s ľadovým kľudom pozrel na nového dula a pokojne mu odpovedal. "Káhnuztr viem len jediné, môj brat a mnoho našich najlepších bojovníkov odišlo do ríše Jugr Ghai."
Káhnuztr sklopil hlavu no chcel pokračovať v rozhovore, ale Omkznér už viedol Maťu preč a pokračoval v rozprávaní. "Tie zemetrasenie boli spôsobené bitkou. Jednou z najväčších bitiek akú si pamätáme. Napadli nás Tgnuk Vio - Strážcovia Osudu, vy ich poznáte ako archanjelov. Podarilo sa nám ich útok odvrátiť no napáchali veľa škody."