Smrť nie je koniec..

...
"Strážcovia osudu?"
"Áno. Veci ako nebo, raj a podobne neexistujú. Teda nie v takej podobe ako ich poznáte. Imri Umnuz - Raj je miesto, kde sa rodia Archanjeli. Slovo rodia ani nie je na mieste. Vieš, ľudia ako ty, ktorých duša dokázala zmeniť niekoho osud má možnosť dostať sa sem a získať druhú šancu na život. No tí, ktorým sa takáto možnosť nenaskytne sa v niektorých prípadoch dostanú do Raja. Nevieme prečo a ani ako prebieha výber. Myslíme si len, že títo ľudia to robia z pomsty."
"Z pomsty? Prečo z pomsty? A čo vlastne robia?"
"Z pomsty, že neunikli svojmu osudu, že neunikli Strážcom osudu."
"Nechápem. Na osud som nikdy neverila a .."
"A chcela si prežiť celý život podľa seba. Áno, osud je ďalšia z vecí o ktorej majú ľudia milnú predstavu. Myslia si, že osud riadi ich životy no jediná vec, ktorú riadi osud je ich smrť. Osud nie je o tom ako svoj život prežiješ, je to o tom kedy tvoj život skončí."
"A vy? Akú úlohu v tom zohrávate vy?"
"Naším jediným cieľom je dávať ľuďom druhú šancu. Dať im možnosť ukázať, že chcú žiť a pomáhať ostatným. Vieš, nie každý zomrie vo chvíli keď mu to je predurčené a nie za všetkú smrť možu Strážcovia osudu. Keď niekto zomrie rukou niekoho iného je to "náhodná" smrť a my sa snažíme, aby duše takýchto ľudí neodišli do večného blúdenia. No keď nastane niekoho čas, Archanjeli nájdu spôsob ako život ukončiť. Či už choroba, pokazené brzdy na aute alebo milión ďalších možností, ktoré vy voláte nešťastná náhoda."
"Ale veď ja som nezomrela vinou niekoho iného. Spadol na mňa nosník."
"Ale to zemetrasenie sme spôsobili my a naša bitka." prerušil ju Omkznér.
Skôr ako stihla položiť ďalšiu otázku, ukázal rukou a ona zistila, že stoja pred obydlím, v ktorom predtým oddychovala.
"Choď si oddýchnuť. Povedal som ti toho veľa no viem, že pre teba to je ešte stále málo. Teraz však musíš rozmýšlať. Ešte jednu vec ti dnes musím povedať. Dostala si druhú šancu i keď si nevedela čo Ťa čaká a stále to nevieš. Dostala si sa tam kde málokto iný, tam kde môžeš zistiť pravdu ale tou pravdou poznáš, čo je to smútok. Pozri sa okolo seba, koľko duší tu ešte je a snáď pochopíš prečo nikto z nás, dulov, sa nesmeje a ani nijak neraduje z toho, čo robí pre Vás, ľudí."
Po týchto slovách len ticho odišiel a Maťa, ktorá ešte predtým žila bezstarostný život si začala uvedomovať veci okolo seba. Vrátili sa jej spomienky na dieťa v košíku, ktorého matka sa len bezmocne pozerá, ako ho unáša prúd a na ostatné scenérie, ktoré prežile skôr ako sa vzoprela osudu. Až teraz sa zamyslela koľko ľudí muselo vtedy zomrieť a aký smútok musel zavládnuť. No najhoršie bolo pochopenie Omkznérových slov. Pochopenie, že ak bude chcieť znova žiť, bude sa musieť vrátiť do toho sveta a otočiť sa chrbtom tým, ktorý budú potrebovať pomoc aby zachránila seba.