Smrť nie je koniec..

Kchrónz ticho odišiel no Maťa stála ďalej na mieste. Vedomá si, že nevie či bude schopná i nabudúce odolať pokušeniu zabudnutia.
"Stoj!" rozbehla sa za postavou Kchrónza, ale už ho nestihla. Zmizol tak ako sa predtým prvýkrát objavil. Zostala sama. Žiadna duša ani nik z dulov nebol v jej okolí. Sadla si a zavrela priesvitne viečka. Hneď sa jej vybavili všetky udalosti posledných dní. Smrť, bolesť, utrpenie no niekde v kútku cítila, že to nie je všetko. Cítila, že sa v tých udalostiach ešte niečo skrýva. Nádej. Nádej, ktorú dala Monike. Nádej, ktorú dostala od Kchrónza. V tej chvíli prišla na odpovede na otázky. Jej duch sa začal mihotať slabým svetielkom. Vedela, že všetko doteraz bol len začiatok jej trénovania no nemohla sa dočkať ďalšej úlohy.
Po chvíľke hľadania našla svoje obydlie a uložila sa do tekutiny. Nič. Ani náznak myšlienky. Vynorila sa a poobzerala sa okolo seba.
"Už nepotrebuješ oddych nie je tak? Už nepotrebuješ kľud, aby si mohla rozmýšlať. Už vieš prečo sme tu a prečo bojujeme proti osudu."
"Áno, viem."
"Teraz mi porozprávaj na čo si prišla."
"Smútok a štastie sú dve opačné veci a predsalen tie isté. Smútok jedného je šťastím druhého. Neexistuje šťastie bez smútku a smútok bez šťastia. Ak spravím niekoho šťastným, iného tým rozosmutním. No vždy je tu možnosť, že to štastie bude väčšie ako smútok. I tak som ochotná pokračovať. Ale.."
"Ale nevieš ako máš rozoznať, ktorý skutok sôsobí viac šťastia ako smútku. Presne o tom sa budeš nasledujúci čas učiť. O tom ako spraviť niekoho šťastným a spôsobiť pritom čo najmenej smútku. Teraz poď so mnou."
Vyšli von a pokračovali smerom k Mestu Smútku. Na jeho okraji bolo mnoho duší. Poväčšinou to boli dievčatá a ženy ale našli sa aj muži a chlapci. Maťa by nikdy nepovedala, že sa v meste skrýva toľko duší.
Postavila sa do pomyselného radu, ktorý sa krútil dobrých dvesto metrov. Pred ňou dievča so zavretými očami mrmlalo tichú básničku:
"Dole pod skalou a kameňmi je ich nádej,
šanca, že sa ešte vrátia.
Čaká na nich ako čaká na nás,
bez nej sa všetky duše stratia.
Ona je nemá no mocná no v slovách nie je jej sila,
spravodlivá no bez zmilovania, proti osudu sa postavila."
Keď Maťa dvihla oči pochopila o kom je táto báseň. Nad zhromaždenými dušami sa objavil tieň. Tieň bez strachu a chladný na pohľad a predsa jeho dotyk zohrial a láskavo objal všetkých naokolo.
"Všetci sa boja. Neboj sa. Nič sa ti nestane pokiaľ si v mojom sne a ja som v tvojom. Nik ti neublíži pokiaľ tu zostaneš."
Maťa strácala zem pod nohami. Cítila akoby sa vznášala vo vzduchu. No v tom si uvedomila krutú pravdu. "Nie. Nechcem sa schovávať keď iný trpia. Nechcem tu sedieť keď im môžem pomôcť."
"Je to tvoja voľba no zváž ju. Nevieš čo Ťa čaká a čo sa stane. Možno sa budeš musieť rozhodnúť medzi dvoma blízkimi luďmi."
"Doteraz som nevedla čo ma čaká a kým to nepríde tak to ani nezistím."
Tieň zmizol, ona stála zase pevne na zemi a dievča pred ňou naďalej opakovalo riekanku. Nevedla či to bola ilúzia, sen alebo prelud no utvrdila sa v jednom. Kým sa bude dať neprestane a aj potom sa bude snažiť pokračovať aj keď skončia všetky nádeje.