Smrť nie je koniec..

"Kam len ísť. Kade sa dať na útek. Neviem čo to je a nejdem to ani zisťovať."
Tom si všimol okna, ktoré predtým hľadal z rovnakého a predsa úplne iného dôvodu..
"Útek, to je moja jediná nádej. Ako len môžem byť vysoko?"
Na jeho šťastie bol dole napravo od neho balkón. Kľučka na dverách ide pomaly dole a Tom vie, že musí skočiť. V tej chvíli akoby ho neviditeľná ruka vetra zrazila späť do izby. V zúfalej snahe zachtiť sa si sadá na okno a nohami zaháknutými o okenice sa snaží ubrániť poryvu vetra. V poslednej chvíli prekoná jeho nápor a vyšvihne sa von. V tej istej sekunde vchádza do izby muž nižšej postavy oblečený v čiernom. Na tvári výraz človeka, ktorý sa ide posledný krát rozlúčiť s nebožtíkom skôr ako ho pochovajú. Je to Tomov otec.
"Vďakabohu za zábradlie.." mrmle si v duchu Tom lebo sa práve zaň v poslednej chvíli zachytil keď padal dole okolo balkóna pod ním. "..dole sú to ešte tak 3 metre to už zvládnem aj zoskočiť.." pokračuje v rozmýšlaní Tom.
V tej chvíli si všimne pred sebou na balkóne slnečné okuliare a predstaví si ako by sa naňho ostatní ludia dívali keby ho zbadali a hlavne jeho oči. Pridržiavajúc sa jednou rukou si ich dáva na hlavu, moc mu nesedia ale aspoňže sú pánske čiže nebude moc nápadný.
"Do háje! Mohlo ma napadnúť zobrať si so sebou aj nejaké oblečenie." nadáva si keď dopadne na zem oblečený iba v nemocničnom. "Jediné šťastie, že je teplo a mal som okno do záhrady inak by sa na mňa asi veľmi zvláštne pozerali.." smeje sa v duchu Tom a rozmýšla či to riskne a vráti sa naspäť do izby keďže už v nej nie je tá chladná modrá a nič by mu teda nemalo hroziť. Po chvílke odhodlávania sa čo najmenej nápadne vracia späť do izby, aby sa obliekol. ,,Modrý,, ešte nezmizol úplne len je dostatočne ďaleko a Tomovi momentálne nič nehrozí.
"Čo teraz? Domov nemôžem ísť a za policajtami? Heh tí by ma vysmiali.."
Naštastie mu nechali v rifloch peňaženku aj s kreditkou. Aspoň na túto noc má kde spať, i keď len v priemernom hotely, ale výdy lepšie ako pod mostom v krabici.
Po chutnej, teda aspoň v porovnaní s nemočničnou kuchyňou, večeri zapína televízor, aby zistil či v správach nenájde niečo, čo by vysvetlilo jeho stav alebo mu dalo aspoň vodítko. O ňom sa za celé správy ani nezmienili, ale zaujal ho chalan, ktorý popisoval podobné zážitky tým jeho. No mal asik viac šťastia, pretože pri jeho zážitkoch nikto nezomrel, neprišiel o oči a neprenasledoval ho ,,Modrý,,."
Už sa chystá vypnúť správy keď sa na celej obrazovke objaví jeho fotka a pod ňou napísané: "Nebezpečný a psychycky narušený...". Viac nepotrebuje. Teraz tu už nie je v bezpečí a spánok si najbližie dopraje niekde vonku. Na chodbe je čisto a na recepcii majú zapnutý program kde správy začnú až o päť minút. Jedinečná šanca ujsť. Ako sa tak pozerá cestou k recepcii okolo seba na čiernobiely svet nemôže sa zbaviť zlého pocitu. A ten sa v zápätí aj potvrdzuje lebo v jednej izbe, okolo ktorej prechádza sa zhovárajú dve osoby, zjavne manželia:
"Mne sa hneď zdal nejaký divný.."
"A tie čierne okuliare. Hneď som ti vravela, že s ním nebude všetko v poriadku."
Tom sa obzerá za seba smerom k izbe z ktorej idú hlasy. Zo šedej sa postupne stáva modrá. S najväčším úsilím sa usmieva na recepčnú a vychádza von z hotela. Hneď sa rozbieha a smeruje do miest, ktoré sa jeho zraku zdajú najtmavšie. V skutočnosti mieri cez neďalekú lúku do stodoly. Akoby všetko tmavé bolo bezpečné. Ale nad tým teraz nerozmýšla, potrebuje si už konečne oddýchnuť a vyspať sa..