Smrť nie je koniec..

Pamatas sa na ten vecer, na ten vecer ked vsetko stichlo, ked vsetko prebehlo tak rychlo.
Zacalo to sladkym bozkom na tvoje pery, ked zostali sme sami u nas, sami plni doveri.
Po chvili plnej bozkov nam prebehol po chrbte mraz. Bolo z obavy, neistoty? Nie! Bolo to prvy raz.
Prvy raz sme mali splynut v jedno telo, prvy raz som mohol hladit tvoje nahe telo, prvy raz si mi dovolila trochu viac, bolo to tak krasne a bolo toho viac.
Bola to tiez tuzba po niecom krasnom, bolo to tiez o vasni a laske sidliacej v srdci mojom, bolo to o dovere a krase, ktoru vtedy kazdy z nas citil vo svojom hlase.
Vecer uz davno zabudnuty a predsa v zivej pamati, pisem o nasom splynuti plnom lasky, nehy, obeti. V ten vecer sa stalo nieco, po com kazdy z nas tuzil, hladil som ta v ziari sviecok vtedy som laskou k tebe zil.



Ach, ta krasna chvila sa vsak skoncila, odisla si bez slova, moj zivot si tym zabila, nebude uz ziadna nova.
ziadna nova mi ta nenahradi, ziadna ina mi ten pocit uz nevrati, ten krasny pocit menom laska, laska a dovera k tebe moja kraska.
Zivot ide dalej, pre mna sa vsak konci, ani vo chvilocke malej nezavriem uz oci.
Tie sa budu stale divat, divat na kazdeho kto pride, ked mi ta bude niekto pripominat, hned mi smutok z mysli zide.



Krasny mesiac sa na nas dival, ked nas cit znovu ozival, ozil tu noc, ked sme boli spolu sami, nasmu splynutiu uz nic nezabrani.
Zostal nam uz len jeden sen, sen plny tuzby, lasky a nasich mien, zabudli sme na vsetky krivdy minulosti, nas zivot zavisel iba od pritomnosti.
Co sa vtedy stalo, nevie nikto okrem nas, kazdy sme sa opojili jednou z nasich kras.
Na toto stretnutie uz nikdy nezabudnem a svojim srdcom ho namalujem. Namalujem na stenu nasej lasky bez povedania jedinej hlasky.



Dakujem za vsetko, co si mi dala, ci uz nadej v lasku, ktora mi dochadzala, ci uz krasne tyzdne mojho zivota, nestratia sa v nom ako v skladbe nota.
Spomienky ma budu sprevadzat cely zivot, dobre ci zle, budem sa citit ako pilot, pilotovat budem svoje lietadlo menom laska, v ktorom je uz iba jedno miesto, pre teba moja kraska.



Noc sprevadzana burkou a ja sa pytam sam seba, ci milovanie je iba laskou, ktora ma odnesie do siedmeho neba.
Milovanie a tuzba po tebe, krasnom dievcati s milym usmevom, raz sa priblizime k sebe, citami, laskou i telom.
Dufam, ze vtedy pochopis, co pre mna znamenas a ze raz sa za mna otocis a cely svet bude iba nas.



Krasne usta, hebke pery, sviezi usmev, plny dovery. Vlasy vlnite, ako samo more, leskle ako slnko na obzore.
Telo ladne ako vtaci let, obletelo uz cely svet. A ta krv co v nom prudi, divoka jak riecny prudy.
Duch zijuci v tomto tele, zvyraznujuci tvoju osobu, kazdemu vzdy dych zoberie, ked ukaze pravu podobu.
Podobu skryvanu za tolkymi tvarami, podobu dvihajucu sa nad vsetky ostatne, ktore iba brania ako banky murami, poklady tohto sveta a vsetko ostatne.



Slnko zapada nad obzorom, ja spominam na chvile stravene za nasim mestom, na mieste plnom tuzieb, priani, z ktorych ma nik nezachrani.
Zachranit ma mozes len tvoje odpustenie, len nechcem pocut slovo nie, odpustenie za trapenie , ktore som ti sposobil, za vsetko coho som sa dopustil.
Prosim Ta on, pretoze viem, ze odpoved sa urcite dozviem, ta odpoved ma moze znicit alebo sa mozme ako priatelia rozlucit.
Zavisy to uz len na tebe, ci ublizis mne ci sebe, radsej vsak sa budem v mukach trapit, akoby mal tvoju tvar plac zachvatit.



Neveril som, nedufal som, no stal sa vsak zazrak. Vsetko co splnit chcel som sa mi ukazalo pred moj zrak.
Zjavila si sa ty, ako slnko na obzore, naplnila si moj zivot krasou, ako velke laskyplne more.
Slzy sa mi do oci vtisli, ked si povedala tie zazracne hlasky, ktore zneju tak ako ako vtedy a ja nemozem zit bez tvojej lasky.
Novy zivot sa tym pre mna zacal, odvtedy som pred tebou iba klacal. Klacal, aby si mi odpustila vsetky hriechy, ktore sa zrodili iba z mojej pychy.



Teply cajik mi tu vonia, v zaludku ma zohreje, budiky uz nam davno zvonia, hybaj vsetci z postele.

Dnes sa slnko neukaze, bude zas skaredo ze? Co budeme ludia robit? Treba sa on s nebom pobit!

Noc co noc spavam vedla teba, milujem ta a ty milujes mna, prisla si ku mne ako dar z neba, ako najkrajsia bytost z mojho sna.

Priatelstvo je vec dvoch ludi, nie je to laska no je to cit, nie je to tuzba no je to dovera. Tak sa na seba podobaju, ze nie kazdy vie ako vyzera.

Stolicka tu stoji podomnou, nevie rozpravat no vie vela prihod, nevie chodit no vie kde ma stat, no nikdy nebude snivat a toho sa musi bat.

Napisal uz tolko versov no ani jeden nebol jeho. Tolko spravnych odpovedi, ked drzal jeho telo. Uz ale pomalinky dochadza, sak ho vymenim je to len pero.

Darujem ti kvietok, darujem ti celu kyticu, dostanes odomna cely zahon, len chcem zakricat na celu ulicu, ze ta milujem a samou laskou ta raz zjem!

Mesiac bdie a lampy na nas vrhaju jemny svetlo, uz tolkokrat sme pod nimi sli , no az teraz viem, ze i ked sa ta dotknem letmo, vzrusim vsetky tvoje zmysli.

Kazdy mame svoju tajnu lasku, svoju krasku pre ktoru nenajdeme ani hlasku, nemame sak sa co bat, horsie zostat v neistote ako zomriet dvestokrat.

Dobru noc vam tu teda prajem, neviem mozno si este zajem, no od vas vsak dnes odchadzam, a myslim si ze nie som sam.

Dazdova kvapka ti steka po tvojich perach, pobozkat ich ci nechat dalej vabit, bojim sa vsak, ze potom uz len zostanem stat vo dverach a zostane mi tuzba sa zabit.
Zabit sa a zabudnut, ze tym bozkom som nestratil len doveru v seba. Stratil som aj priatelstvo a nikdy by som sa nemohol pozriet uz na teba.

Kazdy vecer, bez oddychu, strazi nas a ma velku pychu, ze moze behat po oblohe, tam kde pred nim bolo more. More plne slnka a jeho ciest, teraz ho vsak vystriedal mesiac a kopec jeho hviezd.

Skoncila sa tma a zacal den, skoncila sa zima a zacal sen, skoncilo sa cakanie a je tu novy cas, skoncilo sa hladanie a uvidim ta zas.

Teplo postele uz vola, predsalen ja nie som ziadna sova, tak sa s vami lucim a idem spat, nebudem sa na hrdinu pred vami hrat.

Prstom prechadzam po tvojom ladnom tele, vnimam kazdu krivku tvojej krasy, nepustim ta viac z postele, chcem hladit tvoje vlasy.
Chcem sa dotykat tvojich pier, chcem navzdy zostat s tebou, si najdolezotejsou z mojich vier a ja chcem s tebou zit a schovavat sa pod hviezdnou klenbou.

Spadla mu sekera, odtala mi hlavu, nema uz na svete, ona ziadneho paru, kotula sa dole brehom, naraza do stromov, nahanal ju chlapec v hore, skoncila vsak pod vodou.

Zas som s tebou sedel celu noc, drzal ta v rukach, miloval aj nenavidel, je ta na mna trocha moc, potrebujem este, aby som aj cestu domov videl.

Druhy najkrajsi stav, ktory vsak nik z nas nikdy nepociti, hovor si co chces, kludne si to vrav, je to ako po dlhom a dobrom piti. Vies, ze bolo dobre, no nepamatas si nic, tvoja hlava ti to popre, usil si si na seba prilis dlhy bic.

Sranda s nou je, blbosti vystraja, ved to o nej kazdy vie, ze zabavu ona najradsej ma. Ked sa smeje tak hned odkraja, dava kazdemu radost a ta mu este na dlho ostava.

Topiaci sa slamky chyta, nie je vsak ona nanho sita, mal by sa radsej chytit kolesa, s nim az tak rychlo ku dnu neklesa. A ak koleso nestaci, ponorka ho potlaci.

Myska bezi kolo dveri, ktoze ktoze mi ju zveri? Pockam kym si ku mne sadne a potom pohladkam ju ladne, sak je hebka ako letna trava, ta co na nej letna rosa zostava.

Niki beha po chotari, krici ze sa jej nic nedari, narieka a buraca ze rymy tak casto straca, nemaj niki ziaden strach, rym je svina a nie vrah.

Voda clapka po nohami, podme vonku vsetci znami, zima isla kade lahsie, s vodou to vsak bude tazsie, pivnicu nam vytopi, budu velke potopy.

Pozriem z okna vidim sneh, vyjdem vonku smyknem sa, mali by ste vidiet ten moj beh, ked skripali kolesa. Zima prisla hura hura, pre mna je vsak nocna mura. Prezijem ju v nemocnici, vonku sneh a vietor fici.

Najkrajsia je ked je sama, vsade ticho ani hlasok, pokoja je ona mama, kazda nota je jej vlasok, hudbu vsetci radi mame, kazdy vsak jej iny hlas, jedno mi je ale zname, ticho vzdy odide a ona pride zas.

Neuveris co sa stalo, bolo kolo toho velke halo, zjavil sa mi diabol a vravel ze sa so mnou porata, ale iba vtedy, pokial mi zajtra nevystreli lopata. Co ja chudak budem robit, idem z lopaty pistol zrobit.

Drevorubec v hore pili, tam kde vevericku nahanaju vily, dava on do toho vsetky sily, predsalen vsak krivo pily, vysmiali ho vsetky vily, ked zo studnicky pri nom pili.

Lesom som siel, nemal slova, ked na mna niekto vola, otocim sa vidim vilu, nepockala na mna chvilu, bol to ako krasny sen, zomrel by som ihned pren.
Nenasiel som svoju vilu, nenasiel som v sebe silu, zostal som tu takto sam, na strom sa ja premienam. Ked som korene zapustil, divny pocit sa ma zhostil.
Ta vila, ano ona, padol som jej rovno do lona. Nechapete? Nevadi... Priroda to bola ta vila, takato nadherne vec sa mi prihodila.

Klacim v kaluzi tvojich slz, neviem ci ich mam zbierat alebo zastavovat tie dalsie, neviem co sa dnes stalo, ale stratil som jednu zo svojich muz, s tebou to tu vzdy bolo krajsie.

Podal som ti kvietok, odmietla si, i ked bol krasny ako v slnecnej ziare tvoje vlasy, podal som ti moje srdce, bodla si ho, tak kruto a silno, ze si vyhnala vsetko stastie co v nom kedy zilo.

Uz sa tesim na teba, na tvoj usmev co nema paru, kazdy jeden dotyk, ktory zvacsuje moju ziaru, lebo ja ziarim stastim ze ta mam, ze na tomto svete nie som sam.

Zvonceky uz zvonia a ja pytam sa seba, ci som sa nahodou, nezalubil do teba. Zalubil ci nezalubil, hned by som ti vsetko slubil. Donesiem ti kusok neba, uz som zistil co mi treba. Treba mi lasku, s nou mi je hej, tak mi teda do usi, sladke hlasky lej.

Svieti nam nad hlavou, pred nocou sa skryva, s mesiacom sa nahana, uz to tak byva. Nezbedne je, vzdy rozosmeje ludi, aj tych co kazde rano budi.

Zda sa ti ze horsie uz nemoze byt, ze nebo sa naad tebou zavrelo a vsetci by sa chceli iba bit. Nemas uz lasku, nemas uz nadej a ani ochotu ju hladat, csadila si zivot v sazku,ktoru si nemohla vyhrat a zacala si padat.
Stratila si priatelov, stratila vsetko co si na tomto svete mala rada. Skusila zivot plny uletov a v jednom z noch sa skryvala zrada. Nik a nic ti uz nepomoze, mozes iba dufat, dufat v zazrak, ktory mozno pride, ked sa ti svet bude cely rucat.

Chytil som noz, bodol som sa, uz nebola nadej pre lepsie casy, uz nebolo preco zit, tento vecer rozhodol som sa, ze uz na tomto svete nexcem byt.

Noc vpadla do nasich snou, boli tak krasne, pretoze som v nich bol s nou, boli tak uzasne, pretoze sa nemohli stat, chcel by som za laska svoj zivot dat.

Svet je taky maly, no vsade je stastie, treba nan len cakatat, v kazdom z nas rastie. Netreba ho hladat, kazdy z nas ho ma v sebe, zachrani nas ked budeme padat, je vo mne i v tebe.

Hebke pery sa dotkli mojich, chcel by som ich bozkavat, no bojim sa svojich, bojim sa sam seba kvoli tomuto pokuseniu, bojim sa, ze zabrani mi v sneniu. Obetoval by som cokolvek, no nechcem este stratit cely zivot a nosit v srdci okovy, prepac, musim ti povedat nie i ked viem, ze to velmi zaboli.

Sny su ako dva rozne svety, ktore nemaju nic spolocne a predsa sa v noci stretnu. Je to ako dva ine kvety, ruza a lalia su uplne ine a predsa cez den kvitnu. Je to ako milovat dve zeny, jednu krasnu a dokonalu a druhu sedu a bezcielnu, a to chcem povedat, ze taky je sen. Moze byt krasny az rozpravkovy no moze to byt nocna mora, ktora ta zobudi este skor ako pride novy den.

Prosim este o kvapku, o kvapku casu na tomto svete. Vedel som to sice uz od zaciatku, no nevedel som, ze to pride v lete. Vsade krasne, len ja tu tak tisko lezim, nevymyslim uz ziadne basne, odisiel som do nebeskych perin.