Smrť nie je koniec..

"Poď so mnou. Nič sa nepýtaj len poď." zaznel zrazu hlas, nešiel však zo žiadnej strany, šiel z nej.
"Zbláznila som sa." ticho pre seba skonštatovala Maťa.
"Nie nezbláznila. Čaká Ťa boj an ktorý Ťa nik nepripraví. Jedine ty môžeš."
"Ale ako? A s kým sa vlastne rozprávam?"
"Sama sa sebou a predsa s niekým iným. Teraz už poď inak bude neskoro."
"Neskoro? Neskoro na čo? A kam mám ísť?"
"Uvidíš len sa musíš dívať."
Ticho, tma, des. Takto by sa dali opísať prvé pocity. Láska, štastie, priateľstvo, zrada, nenávisť. Takto to pokračovalo ešte päť minút. Myšlienky bez konca no so začiatkom.
"Čo sa stalo?! Kde to som?" stále na tom istom mieste stála zmetená Martina no teraz ho videla inak. Nevidela ho svojimi očami. Vlastne nevidela nič. Cítila. Cítila chlad a smútok, strach a odhodlanie, cítila blížiaci sa boj.
"Čo to je?" znela jej ďalšia otázka keď si všimla modrú žiaru na stene, ktorá bola päťdesiat metrov od nej. Výbuch a žiara boli oslepujúce no jej nevadili. Videla jazdcov bez koní, ktorí sa vznášali na svojich krídlach. Vedela to, strážcovia osudu sú tu a budú chcieť aj ju no ona je pripravená. V každej ruke meč pripravená do boja ucítila za sebou vzrastajúci odpor. Nemusela sa obzerať aby videla ako dulovia so svojími mečmi bežia v ústrety nepriateľovi. Zrazu však zastali, nevedela prečo no cítila niečo ako úctu a pokoru. Všetci dulovia hľadeli na ňu. Bola pre nich niečím výnimočným no báli sa jej. Pozrela na archanjelov, ktorých zraky boli otočené k nej no nie so strachom a pokorou ale s odporom a hrozbou.
"Tentoraz nie!" zakričal z hrdla iný hlas no kričal z nej, z jej vnútra. Vedela, že už nikdy nebude sama no nevedela s kým.
"Tentoraz budete vy tí čo neodídu!" vrhla sa s krikom proti nepriateľovi. Jej meče pripravené na boj sa zableskli zelenou. Temnou zelenou, ktorá sa jej však páčila. Prvý archanjel sa rozlúčil so svojou dušou keď sa dulovia rozbehli na pomoc. Cítila z nich strach z neznámeho no odhodlanie. Toto odhodlanie bolo také silné, že namiesto útoku sa archanjeli zhŕkli do malých skupím pripravení na obranu samých seba. Tentoraz to nemali byť oni kto bude ovládať osud, tentoraz bol osud na strane dulov.
Boj utíchol po chvíli. Martina videla dulov prvýkrát šťastných.
"Ďakujeme ti za pomoc Známa Neznáma a klaniame sa ti." povedal jeden z dulov a kľakol si. Jeho príklad nasledovali ďalší. Jediní kto si nekľakol boli mŕtvy. Dulovia bez duší, ktoré odišli pod vplyvom nebeského ostria.
"Vstaňte." riekal ticho Martina a sama kľakla na znak úcty tým , ktorých duše sa už nevrátia.
"Dole pod skalou a kameňmi je ich nádej,
šanca, že sa ešte vrátia.
Čaká na nich ako čaká na nás,
bez nej sa všetky duše stratia.
Ona je nemá no mocná no v slovách nie je jej sila,
spravodlivá no bez zmilovania, proti osudu sa postavila..." bolo počuť z každej strany. Vedela, že hovoria o nej, no stále nie prečo.
"Teraz musím ísť no vrátim sa." povedala Maťa a predsa nie ona. Nevedela si zvknúť, že v jej tele je niekto iný. Potom si to však všimla. Nebola vo svojom tele. Chcela sa na seba pozrieť z vonku. Túžila po tom... a splnilo sa jej to. Videla svoje nové telo, tri metre vysoké, jemne biele pokožka a blankitno modré vlasy. Oči bez života no čierne a hlboké, plné sily a nehy. Videla v nich všetko a všetkých, videla v nich aj seba a svoje posledné sekundy pred smrťou.
"Kto si?" spýtala sa sama seba keď sa vrátila do nového tela.
"Dulovia ma volajú Neznáma. No pre teba som Nádej."
"Ale prečo Ťa teda nazvali Známa Neznáma?"
"Lebo teba poznajú, poznajú tvoj osud. Môj však nie."