Smrť nie je koniec..

"Prežije to?"
"Áno, má na to najlepšie predpoklady. Len je tu jedna vec, jeho oči sú nevyliečiteľne poškodené."
Tichý plač matky nad posteľou svojho syna.
"Prečo plačeš? A prečo nemôžem otvoriť oči? Čo s nimi mám?"
Doktor za sebou zavrel dvere a nechal Tomovu matku povedať mu, že už nikdy neuvidí svet. Teda nie svojimi očami...
"Ale ako sa to stalo? Pamätám si len, že som videl prichádzať ľudí a potom odpadol.. ALe všetko som videl, všetko, nemôže sa mi len tak stratiť zrak."
"Tomáš prišiel si o oči. Nevieme čo sa s nimi stalo. Akoby len tak zmizli." odpovedala mu poloticho jeho mama, ktorá len ťažko zadržiavala plač.
"Ale to nie je možné! Nemohli sa len tak vypariť! Dajt mi dole tie obväzi, neverím tomu!"
"Ukľudni sa prosím ťa. Musíš oddychovať. Je šťastie, že si prežil tak teraz prosím ťa buď rád aspoň za to. Musím už ísť ale neboj neskôr sa dnes za tebou ešte zastavím."
To boli posledné slová Tomášovej mamy kým za sebou zavrela dvere od jeho izby a zrútila sa na chodbe. Už nikdy ju nevidel a ani o nej nepočul.
"Prečo práve ja? Čo bude ďalej? Zostanem ako chúďatko, každý ma bude lutovať, ale nik mi nebude vedieť pomôcť. Takto nie. takto nechcem skončiť. Kde je tu okno? Kde je to prekliate okno?"
Tom vstáva z postele a tápe okolo seba rukami v snahe nájsť okno. Jednou rukou si dáva dole z hlavy obväzy.
"Nech ľudia vidia dôvod prečo som spravil."
Nevedomky stojí proti zrkadlu keď si odmotá posledný obväz. V zrkadle vidí len vyvalenú tvár bez očí. Podstatné ale je, že ju vidí.
"Čo to má preboha byť? Ako môžem..? Prečo..?"
Nevidí však obraz plný farieb. Akoby bol v čiernobielom filme a on je v ňom ako nevýrazná čierna šmuha. Zrazu sa inštinktívne obzrie. Niečo sa zmenilo. Vidí chladnú modrú, ktorá práve vchádza do nemocnice. Cíti strach a odpor, ale nevie prečo. Tá modrá sa približuje, za chvíľu mu zaklope na dvere. Kam sa schovať? Kade utiecť? Už len pár metrov a bude tu...